Choroba v živote kresťana

Choroba v živote kresťana

Z pohľadu Krista a večného života treba otázku zdravia postaviť na správne základy. Buďme k sebe úprimný: nestalo sa zdravie v našom živote modlou?

Často sa stretávame s názormi, že veriaci nemá, či dokonca nemôže byť chorý. Prax však ukazuje, že aj veriaci, ktorí získali odpustenie hriechov, môžu ochorieť a dokonca aj nevyliečiteľne. Trpia na tie isté choroby ako neveriaci! Žijeme vek medzi dvoma príchodmi Pána Ježiša a tento stvorený svet sa ešte nevyslobodil z otroctva skazy (Rim 8:20-23), Preto nie je vždy priamy vzťah medzi pokáním a uzdravením. A to ani v prípade civilizačných chorôb. Boh v mnohých prípadoch ani po odpustení hriechov neodstráni ich následky. Boh je suverénny Pán. On sa rozhodne koho uzdraví a koho nie. Ani v dobe Pána Ježiša nebol každý vyliečený.

Prívrženci „pozitívneho myslenia“ učia, že ak niekto verí, potom nemôže byť chorý a opačne, ak je chorý, nemá dosť viery. Tento názor ponižuje Boha na nejakú zázračnú vílu, ktorú môžem svojou vierou a voľou ovplyvňovať, môžem o nej rozhodovať. Boh je ale suverénnym Pánom aj nášho zdravia. Často používa chorobu ako výchovný prostriedok. Je skúškou našej viery. Boh chce, aby sme boli na Neho vždy a vo všetkom odkázaní. Vidíme to aj v živote Pavla: „...bol mi daný osteň“ (2Kor 12:7-10). Boh ho použil, aby Pavel zostal verný a pokorný. To znamená, že nie každý a nie vždy musí byť uzdravený. Aj keď má vieru. Jedno ale vieme iste: “Vieme, že všetky vec slúžia na dobré tým, ktorí milujú Boha“ (Rim 8:28)

Viera teda nie je potrebná len na to, aby nás Boh uzdravil, ale aj na to, aby sme boli spokojný so svojím údelom. A to, že na nás doliehajú aj choroby tak isto ako na neveriacich, je potvrdením slov Pána Ježiša: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred zlým“ (Jan 17:15). To neznamená, že sa nám nemôže stať nič zlé, že sa nemôžeme stať obeťou toho zlého, ale to, aby sme nerobili zlé. Pán Ježiš nám nesľuboval, že sa nás nebudú dotýkať starosti a biedy tohto sveta, ale že nás v nich ochráni. To, že sme súčasťou tohto sveta plného problémov, starostí a chorôb má svoj význam a cieľ. Tak totiž najlepšie môžeme dokázať, že sme soľou, svetom a mestom na vrchu (Mat 5:15-16).

Ťažko totiž presvedčím človeka na vozíku, že v každej situácii je možné s Kristom šťastne žiť, keď mám zdravé nohy. Ale keď to povie napr. Joni, znie to úplne inak a je to pre neho hodnoverné. Každý veriaci je chodiacim posolstvom. Chorý na srdce bude počúvať evanjelium od podobne chorého inak, ako od zdravého. Tak je to aj s rakovinou, či inými chorobami. Je však dôležité v každom čase poslúchať Božie príkazy. Choroby a problémy sú okrem vlastnej skúšky viery potrebné aj na pomoc tým, ktorí prežívajú niečo podobné. Človek vie lepšie pochopiť trápenie iných a stotožniť sa s nimi, keď tým prešiel alebo prechádza sám. Laicky povedané, nedokážem poradiť a pomôcť človekovi z bolesťou hlavy či brucha, keď mňa hlava či brucho nikdy nebolelo. Písmo je v tom jasné v (2Kor 1:3-6).

Boh na nás dopúšťa rôzne trápenie, aby sme vedeli pochopiť podobne sužovaných, aby sme im vedeli radiť a utešovať ich.  Ak sa takto dívame na problémy, ťarchy, choroby a skúšky v našom živote, pochopíme, že aj takto nás Boh pripravuje na „deň Pánov“ (1Kor 5:5) a nepriamo slúžia aj na to, aby „sa všetci dali na pokánie“ (2Pet 3:9). A TAK CHOROBA V ŽIVOTE KRESŤNA MÁ AJ MISIJNÚ ÚLOHU. Boh nás chce aj počas choroby použiť a urobiť požehnaním.

Spomínam si na svoju starú tetu, ktorá ma na sklonku života poctila svojou dôverou a zvolila s ma za svoju ošetrujúceho lekára. Bola vždy dobrej mysle, veselá, dôverčivá a pripravená konať v mene Božom. Keď sa jej zdravotný stav zhoršil a musela do nemocnice, nikdy ju to nevystrašilo, nikdy sa nespytovala, prečo práve ona a prečo práve teraz, ale prijímala to z Božích rúk ako novú výzvu. Často ležala na našom oddelení. Nikdy nebola sama a nečinná. Hovorievala: „Pán Ježiš ma opäť poveril nemocničnou misiou.“ V každej izbe sa objavili magnetofóny a pásky s kázňami, na každej posteli pacienti čítali evanjelizačné knihy a na izbe, kde ležala, si podávali kľučku. Pre každého mala slovo útechy. Posilňovala, posmeľovala, šírila radostnú zvesť o možnosti získať večný život v Kristovi. Teta prežívala svoju chorobu ako poslanie. A bola to dlhá a ťažká choroba, ktorá vyskúšala aj vieru jej najbližších. Ale ona zostala verná až do konca. Napriek tomu, že už celé mesiace nevládala vstať, že už bola len kosť a koža a mala veľké bolesti, každého potešovala. Už nevládala hovoriť, ale keď ju pacienti poprosili : „Teta Rózka , povedz nám svoju báseň!“ nikdy neodmietla.  

„Teraz sa všetky cesty v Tebe zišli.

teraz sa všetky ciele v Tebe stretli.

Koľ Teba sa točí celý svet,

A Ty ho mocou svojou spravuješ.

Ty aj mňa veď,

Nech som Tvojou hviezdou malou,

Ktorej svetlo sa jagá pred Tebou.

A o Tebe jasá,

Pane, Ty spravuješ svet

silou svojou,

spravuj aj život môj.

Pôjdem tam, kde ma chceš mať,

nech som Tvoja hviezda malá.

A keď príde noc so svojou tmou,

nech moje svetlo zasvieti ňou.

A s tisícmi podobnými

nech vytvorím jas...

Veď ma cestou svojou,

nech môžem byť hviezdičkou Tvojou.“

V živote veriaceho môže mať teda choroba tri ciele: je Božím výchovným prostriedkom, skúškou viery a poslaním.

(MUDr. Erdélyi Judit – Otváranie dverí, ale komu?)